Umelá inteligencia (nielen) pre podnikanie, časť 6: Autonómne autá

Autor článku

Autor článku

Martin Spano je slovenský počítačový vedec, spisovateľ, futurista a popularizátor informatiky, programovania a umelej inteligencie. Prednáša na technologických konferenciách a zapája sa aktívne do verejnej diskusie o umelej inteligencii. V sérii svojich blogových článkov nás uvedie do sveta umelej inteligencie a jej potenciálu vo svete podnikania a účtovníctva.

Keď som bol malý chlapec, naša televízia začala vysielať seriál Knight Rider. Pre tých, ktorí by ho nepoznali, je to seriál o aute s umelou inteligenciou podobnou človeku, ktoré pomáha Davidovi Haselhoffovi preľstiť zločincov. Bol som príliš malý, aby som chápal, že ide iba o vedeckú fikciu, a tak som navrhol jeden deň mojim rodičom, aby sme si K.I.T.T.-a (tak sa to auto volalo), kúpili. Moji rodičia mi nechceli skaziť radosť, tak mi len povedali, že momentálne si ho nemôžu kúpiť, ale keď raz dospejem, kúpim si ho sám. Nakoľko moja manželka často zažartuje, že ešte potrebujem pár rokov, aby som skutočne dospel, bude toto proroctvo raz možno dokonale pravdivé :).

Autonómne autá sú snom mnohých. Podľa predpovedí by ich kompletné nasadenie mohlo zachrániť vyše milión životov na cestách ročne, nehovoriac už o ďalších mnohých miliónoch zranených. Čas venovaný riadeniu by ich pasažieri (zámerne už nehovorím o vodičoch, keďže v plne automatizovanom aute bude pravdepodobne chýbať volant) mohli venovať užitočnejším činnostiam. Zároveň by vďaka vzájomnej komunikácii medzi autonómnymi autami boli zápchy na cestách oveľa zriedkavejšie ako v súčasnosti. Vo svete autonómnych áut by sme dokonca nepotrebovali ani vlastné auto či dokonca vodičák, nakoľko by po nás vždy na vyžiadanie prakticky do pár minút prišlo autonómne auto z flotily čakajúcich áut, ktoré by nás odviezlo, kam potrebujeme. Ako ďaleko sme od tohto sna?

Zjednodušene povedané sme už veľmi blízko. Ale zároveň aj veľmi ďaleko. Ako sme si vysvetlili v predošlých častiach, vďaka pokrokom v umelej inteligencii zaznamenali pokrok aj autonómne autá. Keby som to mal vyjadriť číselne, kým ešte pred desiatimi rokmi sme autonómne autá mali hotové na 30 %, v súčasnosti sme už kdesi na 90 %. Problémom ale je, že sme nepredpokladali, že tých posledných 10 % bude mnohonásobne zložitejších, ako tých prvých deväťdesiat.

Týchto desať percent totiž tvoria rôzne tzv. hraničné prípady, ktoré má aj sám človek problém vyriešiť. Zvážte nasledujúcu situáciu. Autonómne vozidlo ide na ceste blízko útesu. Zrazu sa na ceste znenazdajky objavia malé deti. Čo by malo auto spraviť? Zabiť deti a ušetriť cestujúcich alebo otočiť vozidlo smerom na útes, čo deti zachráni, ale zabije cestujúcich? Morálne si môžete vybrať prvú možnosť, ale zvážte, že sedíte v aute vy sami. Kúpil by ste si auto s tým, že viete, že vás v extrémnom prípade úmyselne zabije? Nechceli by ste radšej mať auto, ktoré vás zachráni za každú cenu?

Nemalým problémom je aj nedoriešená legislatíva. Zoberme si napríklad situáciu, že autonómne auto chybou algoritmu niekoho zabije. Kto je za to zodpovedný? Pasažier, ktorý ale ako som spomínal nemá možno ani len volant, ktorý by chybu korigoval, firma, ktoré auto vyrába, či programátori, ktorí naprogramovali autonómnu časť auta? Pred tým, ako autonómne vozidlá budú môcť prevziať kontrolu nad našimi cestami, musíme takéto otázky zodpovedať.

Som presvedčený, že sa nám do desiatich rokov tieto problémy podarí vyriešiť a tridsiate roky dvadsiateho prvého storočia budú patriť k obdobiu masového nasadzovanie autonómnych áut. Minimálne kvôli prísľubu miliónov zachránených životov by sme sa o to určite mali snažiť.


Súvisiace témy k článku:
Komentáre k článku:
KROS
2 Shares
Copy link