Samozdanenie služby zo zahraničia a povinnosť registrácie slovenských podnikateľov

Prijatie, resp. nákup služby zo zahraničia znamená podľa európskych pravidiel pre DPH povinnosť zdanenia daňou z pridanej hodnoty. Ide o jednu z mála povinností DPH, ktoré sa netýkajú len firiem-platiteľov DPH, ale aj niektorých iných podnikateľov. V závislosti od typu podnikateľa, jeho (ne)registrácie pre DPH a krajiny dodávateľa sa však postup líši – najmä možnosť odpočítania DPH a povinnosť príslušnej registrácie pre DPH.

Samozdanenie služby – základné pravidlá:

  • Zdaniť, resp. samozdaniť je potrebné len prijatú službu, ktorej miesto dodania sa nachádza v SR. Môže ísť o miesto dodania určené v zmysle § 15 ods. 1 zákona o DPH (základné pravidlo určenia miesta dodania služby) alebo v zmysle § 16 zákona o DPH (osobitné pravidlá) a takto určené miesto dodania sa nachádza v SR. 
  • Služby, ktorých miesto dodania sa nachádza v inej krajine, nie je potrebné zdaniť v SR – ide napr. o prípad školenia, na ktoré vycestovali zamestnanci slovenskej firmy do Českej republiky a DPH fakturuje český dodávateľ (prípadne fakturuje za cenu bez DPH, ak ide o neplatiteľa DPH).
  • Pod pojmom “služba” sa rozumie všetko, čo nie je hmotným tovarom – teda rôzne nehmotné výkony (právne, architektonické, poradenské či programátorské služby) ako aj rôzne softvéry, ktoré sa dnes čoraz viac kupujú online, t. j. bez fyzického nosiča (napr. cloudové služby, softvérové moduly, webové šablóny a fonty, fotografie z fotobánk, logá a pod.).
  • Zdaňujú sa služby od zahraničného dodávateľa – teda aj služby od dodávateľov z EÚ ako aj služby z tretích krajín.

Povinnosť registrácie:

  • Platiteľ DPH už v SR registrovaný pre DPH je a túto registráciu pri nákupe zahraničnej služby už ďalej nemení ani pre neho žiadna ďalšia registračná povinnosť nevyplýva.
  • Neplatiteľ DPH je pred prvým nákupom služby od dodávateľa z EÚ (t. j. služby s miestom dodania v SR, určeným podľa § 15 ods. 1 zákona o DPH) povinný sa zaregistrovať pre DPH v zmysle § 7a zákona o DPH. Nestáva sa z neho teda platiteľ DPH s právom na odpočítanie DPH, má len niektoré povinnosti vyplývajúce zo zákona o DPH – napr. samozdaňovanie prijatej služby či podávanie súhrnného výkazu v prípade služby dodanej do EÚ. Dôvodom na tento typ registrácie je totiž aj dodanie podobne definovanej služby odberateľovi z EÚ.
  • Neplatiteľ DPH, ktorý nakúpi vyššie definovanú službu z tretej krajiny (t. j. krajiny mimo EÚ), nie je povinný sa v SR registrovať pre DPH. Službu zdaňuje a daňové priznanie k DPH podáva bez registrácie. Ak je už však vtedy zaregistrovaný podľa § 7a zákona o DPH, daňové priznanie podáva pod príslušným IČ DPH.

Postup a právo na odpočítanie DPH:

  • Platiteľ DPH – platiteľ DPH, registrovaný v SR pre DPH v zmysle § 4 alebo § 5 (zahraničná osoba), je povinný samozdaniť takto definovanú službu. Zároveň má však ako platiteľ DPH nárok na odpočítanie DPH na vstupe. V prípade, ak vstupnú DPH neupravuje koeficientom pre pomerné odpočítanie, sa jeho výstupná aj vstupná DPH rovnajú a celkový vzťah voči štátnemu rozpočtu je nulový.
  • Firma registrovaná pre DPH v zmysle § 7a zákona – takýto podnikateľ samozdaňuje prijatú službu, nemá však právo na odpočítanie DPH. Zo sumy nakúpenej služby tak vypočíta DPH v slovenskej sadzbe, uvedie ju v (jednorazovo podanom) daňovom priznaní k DPH a zaplatí.
  • Firma neregistrovaná pre DPH – daňové priznanie podáva rovnako jednorazovo iba v prípade služby obstaranej z tretej krajiny. Postupuje podobne ako v prípade služby z EÚ – t. j. vypočíta a zaplatí DPH bez práva na odpočítanie. V daňovom priznaní len zaškrtne iný typ “podávajúcej osoby” a neuvedie na ňom IČ DPH (nevlastní ho).

Aká je prax?

Toľko pravidlá zo zákona o DPH a súvisiacich predpisov. Neznalosť zákonov neospravedlňuje a ich ovládanie v európskom neprehľadnom legislatívnom prostredí predsa len uľahčuje život. V praxi sa však bežne stávajú prípady, keď vôľa podnikateľa splniť si svoje zákonné povinnosti narazí buď na neznalosť pracovníkov daňového úradu alebo priamo na absenciu príslušných procesov. V praxi sa občas stane, že ak firma-neplatiteľ DPH podá jednorazovo daňové priznanie k DPH, o pár týždňov ho prekvapí telefonát od daňovej správkyne v zmysle: “Prečo ste vlastne daňové priznanie podávali?”. Rovnako poteší aj oficiálny list, kde po podaní daňového priznania vyzýva daňový úrad na registráciu. Niekedy stačí vysvetliť, že tento typ obchodu registrácii nepodlieha (skutočne sa stalo a pomohlo), čerešničkou bol však prípad, kedy daňová správkyňa v podobnom prípade (t. j. podnikateľ si pri nákupe softvéru z USA splnil povinnosť, podal daňové priznanie k DPH a zaplatil DPH) vyzvala daňovníka na registráciu pre DPH, inak bude považovať daňové priznanie za nepodané. Zdôrazňujem, že DPH už bola dávno dobrovoľne zaplatená. Počas telefonického rozhovoru povedala, že daňové priznanie nemôže bez registrácie spracovať a na námietku, že predsa v tomto prípade ani neexistuje paragraf, podľa ktorého by sa mal daný podnikateľ registrovať, odvrkla čosi ako “Netvárte sa, že zákonu o DPH rozumiete…”.

V praxi tak podnikatelia radšej celú tortúru ohľadom samozdaňovania často obchádzajú a službu nakúpia buď zo súkromného účtu (t. j. bez DPH) alebo prostredníctvom inej firmy, ktorá si ako platiteľ DPH môže príslušnú DPH odpočítať. Toľko odkaz, že niektoré celoeurópske pravidlá prípadne ich slovenská aplikácia môžu mať úplne kontraproduktívny účinok.

Komentáre k článku:

Súvisiace témy k článku:
KROS
Share via